denne menu

V našich médiách a medzi našimi politikmi, bohužiaľ nielen opozičnými ale aj koaličnými sa o začiatku 2.sv.vojny šíria čoraz obludnejšie lži. Druhú svetovú vojnu vraj nezačalo Nemecko okupáciou časti Československa-Sudet na jeseň v r.1938, ale vraj Nemecko, Slovensko a ZSSR v septembri 1939.

Ako to teda je ? Po prvé, svetovú vojnu nezačal de iure ani jeden zo spomenutých štátov. Začali ju V.Británia a Francúzsko, ktoré vyhlásili vojnu Nemecku 3.septembra 1939. De facto nemecko-poľská vojna začala 1.septembra 1939. Tento dátum sa dnes na Západe považuje za oficiálny začiatok 2.sv.vojny.

Do ťaženia proti Poľsku sa pár minút po Nemecku zapojila aj Slovenská republika. Slovenská vojenská angažovanosť v Poľsku mala však úplne opačný charakter ako nemecká. Slovensku nešlo o dobytie cudzích /poľských/ území ale o 1/ preventívnu obranu pred chystanou poľskou vojenskou ofenzívou na SR; z poľských vojenských archívov je známe, že už od konca novembra 1938 sa Poľsko chystalo získať slovenské Belianske Tatry útokom a obsadením Ždiaru, Lendaku a Tatranskej Kotliny. Toto územie by tak rozšírilo zábor na základe viedenskej arbitráže /Poľský hrebeň, Bielovodská dolina, Podspády, Tatranská Javorina, Jurgov/. 2/ oslobodzovaciu operáciu, zameranú na dosiahnutie tisícročnej hranice Uhorska a Poľska, oslobodenie desiatok obcí Severnej Oravy a Severného Spiša s takmer rýdzo slovenským etnikom, ku ktorému sa okrem Slovákov hlásili aj Gorali a Rusíni.

Slovenská armáda zapojila do ťaženia tri divízie /armádna skupina Bernolák/ v počte niečo nad 50 tis. mužov. Obnovenie historickej uhorskej, hornouhorskej severnej hranice a teda vlastne slovenskej hranice sa podarilo za pár dní, s minimálnym počtom strát na životoch /24 resp. 37 mužov, čo je zanedbateľných 0,05%/. Postup uľahčilo miestne obyvateľstvo, ktoré vítalo Slovenskú armádu ako armádu-osloboditeľku.

Nemecké velenie chcelo šetriť svoje sily na hlavný nápor na Varšavu a tak gen.Čatlošovi /veliteľovi ťaženia/ navrhlo, aby Slovenská armáda prekročila pôvodné uhorské /a slovenské etnické/ hranice a postupovala ďalej až po Zakopané a Bielsko-Bielu. Čatloš to po dohode s prezidentom Tisom odmietol. Vyriekol starý známy slogan „cudzie nechceme, naše si nedáme“. Po ukončení 2.sv.vojny muselo Slovensko /bez referenda opäť pričlenené k ČSR/ prenechať Severnú Oravu a Severný Spiš Poľsku. V slovenských obciach vypuklo tvrdé popoľšťovanie, -nielen v podobe rušenia slovenčiny na úradoch, v školách a kostoloch, ale i v podobe vrážd a vyháňania Slovákov, čo sa Poliakom postavili na odpor.

Poliaci síce museli oželieť Poľský hrebeň, Bielovodskú dolinu, Podspády a Tatranskú Javorinu /a samozrejme aj plány na ovládnutie Ždiaru, Lendaku, Tatranskej Kotliny a Belianskych Tatier ako takých/ ale v rozpore so stavom za 1.ČSR si nechali čisto slovenskú obec Jurgov. A samozrejme, celú Severnú Oravu a Severný Spiš, odovzdaný so súhlasom Masaryka po 1.sv.vojne Poliakom ako kompenzácia za Český Těšín.

-Takáto je teda pravda o spoluúčasti Slovenskej republiky na útoku proti Poľsku a na rozpútaní 2.sv.vojny.

Dosť podobná je i kvázi-zapojenosť ZSSR do vojny proti Nemecku. Pseudohistorici-podvodníci túto zapojenosť opierajú o podpis Dohody o NEÚTOČENÍ medzi ZSSR a Nemeckou ríšou z 23.augusta 1939. Podľa tejto vonkoncom nie priateľskej dohody sa Nemecko a ZSSR zaviazali, že na seba v najbližších 10 rokoch nezaútočia. Na toto obdobie bola dojednaná aj obchodná výmena, zahŕňajúca o.i. predaj surovín, strojov a zariadení, technológií a áno aj zbraní /vrátane výcviku vojakov na ne/. Pakt o neútočení a obchodnej výmene vstúpil do platnosti týždeň pred útokom Nemecka na Poľsko. Za tak krátky čas bola hospodárska podpora Ruska v prospech protipoľskej nemeckej agresii minimálna. Gro obchodnej výmeny sa odohralo až po poľskej kapitulácii a trvalo necelé dva roky od jesene 1939 do leta 1941.

1.septembra zaútočilo Nemecko na Poľsko. Chcelo si tým vytvoriť široké a bezpečné predpolie na budúcu ofenzívu proti Moskve a proti ZSSR. Aj keď boli sily v počte vojakov viac-menej vyrovnané, v technike /tanky, lietadlá/ nedokázala poľská armáda wehrmachtu odolávať. Za cca 2 týždne Nemci obkľúčili poľské hlavné mesto Varšavu. Poľská vláda pod vedením Skladkowskeho a neskôr Slaweka ušla z hlavného mesta a 17.septembra emigrovala do Rumunska. Minister obrany a veliteľ poľských vojsk gen. Ridz-Szmigly vydal rozkaz, aby sa vojaci v čo najväčšom počte pokúsili dostať do Rumunska alebo ZSSR.

ZSSR očakával, že v zmysle dohôd Poľska s Francúzskom a V.Britániou príde Západ Poľsku na pomoc. Bola na to vtedy príhodní chvíľa, lebo väčšina wehrmachtu sa z francúzskych hraníc premiestnila na poľský front. Francúzsko a V.Británia síce 3.septembra vojnu Nemecku vyhlásili, no okrem oťukávacieho pokusu silou francúzskych 9 divízií sa v praxi do vojny nezapojili. Na Západe začala tzv. čudná resp, vyčkávacia „vojna“.

ZSSR vidiac pasivitu Západu sa rozhodol kvôli svojej vlastnej štátnej bezpečnosti zachrániť, čo sa dá. Prijal ponuku Nemecka, aby obsadil juhovýchodné územia Poľska, kde žilo prevažne ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo a z hľadiska stratégie budúceho nemeckého úderu na ZSSR bolo Nemcom skôr na obtiaž. A tak 17.-18.septembra začala ČA obsadzovať dohodnuté územia v Poľsku. Postup ČA bol veľmi ľahký, zaobišiel sa až na dve výnimky /Dzisne a Sary/ bez ozbrojených stretov. V Poľsku vtedy padlo z miliónovej armády Sovietov iba niečo vyše tisíc mužov /zväčša pri nehodách/. Postup ČA uľahčilo, že ju miestne ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo vítalo ako osloboditeľov ale i to, že gen. Ridz-Szmigly vydal rozkaz Červenej armáde neodporovať a vydať sa jej bez boja.

Odpor poľskej armády v izolovaných ohniskách postupne slabol, až napokon 6.októbra 1939 úplne ustal a Poľsko oficiálne kapitulovalo.

Žiadna obranná vojna Poľska proti ZSSR sa v septembri 1939 nekonala. ZSSR obsadil územia, ktoré po 2.sv.vojne pripadli Bieloruskej a Ukrajinskej SSR. Tieto pôvodne poľské územia sú dodnes najmä v rukách Ukrajinskej republiky. V rukách pána Zelenského. A Západ je ticho, Západ nežiada, aby ich Poľsko dostalo od Ukrajiny naspäť.

Takáto je pravda o „zákernom útoku podlých Rusov“ na bratských slovanských Poliakov a na ich milovanú Rzeczospolitu Polsku.

PS: O udalostiach napr. okolo slovenského ťaženia do Poľska a celkove o histórii SR v rokoch 1938-1945 by mali viac, smelšie a fundovanejšie hovoriť a písať naši profesionálni historici. Potom by sa zmenšilo miesto pre kadejaké ideologické klišé, pre fanatickú ideologizáciu slovenských dejín zo strany slovakofóbnych politikov a antinárodniarskych insitných blogerov a insitných účastníkov blogerských diskusií.

Problém je, že tí, čo publikujú, čo sa ukazujú v médiách a pod. sú mimoriadne slabo vybavení pohotovostnou faktografiou. Napríklad naposledy v relácii Do kríža sa moderátor Daniška pýtal na to, kto a kde počas vojny bombardoval súčasné územie SR. A tiež na to, koľko bolo obetí. Dvaja prítomní historici / Medvecký z Voj.his.ústavu a Klubert z ÚPN/ sa museli priznať, že žiaden komplexný výskum bombardovania územia dnešnej SR sa nekonal a oni žiadne údaje nemajú. Keď ich moderátor vyzval, aby poskytli aspoň kvalifikovaný odhad, báli sa povedať akékoľvek číslo. Dokonca ani to, čo svieti vo wikipédii / 8 až 10 tis. obetí/.

Na moderátorov omyl, podľa ktorého veľké bombardovanie Bratislavy v 1944 urobili Sovieti, prišla od historikov iba veľmi tichá oprava.

Ak by naši historici mali verejne v televízii hovoriť nielen o prípadoch vrážd slovenských civilov Nemcami a gardistami / asi 5100 prípadov/ ale aj vrážd, ktoré spáchali partizáni a slovenskí vojaci na civiloch z radov nemeckej menšiny a z radov Slovákov, sympatizujúcich so Slovenským štátom / podľa údakov z internetových zdrojov od 2400 po 4700 prípadov/, asi by sa naši renomovaní historici pokakali od strachu a alibizmu. A iba by čosi mumlali.

Faktografická nepripravenosť a politická zbabelosť, -to je určujúci znak našich vraj renomovaných historikov. Rovnaké vlastnosti „zdobia“ aj reláciu o slovenskej historii „SKDejiny“, ktorú monotónne moderuje redaktor Bajaník. I tam vládne neistota v prezentovaní faktov, miesto vedeckej polemiky opakovanie vyjadrení kolegu, prosto jedna veľká NUDA. Kdeže je to oproti debatám historikov v relácii Historiecz. Miesto dobrodružstva poznávania vládne v slovenských médiách ospalosť a alibizmus. Škoda.

Ó bože, kdeže sú časy historikov ako Lacko, Vnuk, Ďurica, Emília Hrabovec a pod.