denne menu

V mysliach Slovákov je na túto tému,súdiac aj podľa názorov na tomto blogovisku, neuveriteľne veľa zmätkov. Daktorí si pletú ukrajinských fašistov-banderovcov so slovenskými sympatizantmi fašizmu, či už minulými /HSĽS, HG, POHG/ alebo súčasnými -za ktorých ale označujú slovenských nacionalistov, dokonca i národovcov-vlastencov.

V blogu nie je priestor na hlbšie historické exkurzy a politicko-ideologické dišputy. Preto tu a teraz iba pár historiograficky podložených údajov.

• Na Slovensku – na rozdiel od Česka /kde mali Českú obec fašistickú/ nikdy neexistovala žiadna politická či militantná organizácia, ktorá by sa explicitne volala „fašistická“ resp. „nacistická“ /nacionálnosocialistická/.
• V SĽS neskôr HSĽS boli členovia a funkcionári, čo chceli do HSĽS /autoritatívnej kresťanskosociálnej strany/ vniesť prvky „nacionálneho socializmu“ , zjednodušene nacizmu; Tuka, Mach, Kubala a i., ktorí boli nositeľmi týchto tendencií však narážali na umiernených funkcionárov HSĽS ako boli Tiso, Ďurčanský, Sidor a i. HSĽS sa tak nedala a nedá označiť za „fašistickú“ či „nacistickú“; HSĽS bola do marca 1939 silno nacionalistická súčasť čs. demokratického systému, po marci 1939 silno autotitatívna kresťanskosociálna súčasť vojnových totalitných režimov vtedajšej Európy, fašistická či nacistická ale nebola.
• Hlinkova garda vznikla v júli resp. októbri 1938 z usporiadateľskej služby a aktivistov SĽS resp. HSĽS; na zač. 1939 zásluhou gen Turanca /neskôr hl.veliteľa Slovenskej armády/ prešla výcvikom z „pouličných bitkárov“ na polovojenské zoskupenie-vďaka tomu bola ako jediná bojaschopná sila schopná zadržať úvodný nápor Horthyho Maďarskej armády pri obsadzovaní Východného Slovenska /tzv.Malá vojna/ a zachrániť pre SR Humenné, Michalovce, Trebišov, Bardejov, Prešov…neskôr sa jej aktivity obmedzili na mašírovanie na rôznych oslavách; pod vedením umierneného K.Sidora to bola umiernená ncionalistická organizácia; keď sa jej veliteľom stal radikál A.Mach, zradikalizovala sa do extrémnej antisemitskej a šovinistickej podoby, čoho dôkazom bola jej asistencia pri židovských transportoch-ani v tomto období sa sama na masovom vraždení Židov, komunistov, Rómov a pod. nepodieľala; mala 55 tis. členov z ktorých mnohí členovia -robotníci, remeselníci, roľníci videli v garde, arizácii, slovakizácii skôr nástroj na odstraňovanie vykorisťovania zo strany Maďarov, Židov, Čechov…než nejaké fašistické či rasistické ideologizmy; to vysvetľuje i paradox, keď sa po vypuknutí SNP nemalý počet členov HG pridal k povstalcom, neskôr partizánom a neskôr dokonca ku komunistom…
• V HG bolo však aj veľa extrémne antisemitských členov, násilníkov neraz lumpenproletárskych živlov ba až kriminálnikov; títo vďaka svojej aktivite proti odboju, proti partizánom či Židom podnecovali nenávisť, vrcholiacu počas SNP v popravách či skôr lynčovaní príslušníkov HG a ich rodín; tí gardisti, ktorým partizáni či povstalci pozabíjali príbuzných sa ďalej radikalizovali a asi 5 tisíc členov HG /asi 10% zo všetkých členov HG/ okolo 8.septembra 1944 sa na dobrovoľnej báze stali členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy /PO HG/, resp. Poľných práporov HG. Táto organizácia naďalej formálne patrila pod HG, no operačne ju riadili nemecké branné sily /SS Strafkomandá, SS Einsatzkomandá/ a využívali na asistenciu pri potláčaní povstania, neskôr v protipartizánskom boji a represáliách voči Židom, Cigánom, komunistom a obyvateľom tých slovenských obcí, ktorí boli obvinení s pomoci odboju; POHG malo vlastného veliteľa- fašizoidne a rasisticky zmýšľajúceho Otmara Kubalu a vo vedení podobne mysliaceho Jozefa Gašparíka. Vyslovene fašistickí a rasistickí velitelia jednotlivých skupín dokonca sami len pod dozorom Nemcov realizovali potom vraždenie ľudí v Kremničke /veliteľ Nemsyla a 150 príslušníkov POHG/, v Nemeckej /veliteľ Hora a 40 príslušníkov POHG/ , vraždenie Cigánov v Krupine a i. Aj v rámci 5 tisícových POHG išlo tu už o deklasované sadistické typy ľudí v počte max. desiatok či stoviek ľudí. Niektorí z nich /okolo 10 osôb/boli za vojnové zločiny popravení obesením. Velitelia /Kubala a Gašparík/ boli ale popravení po vojensky-.zastrelením. Niektorým sa však podarilo ujsť do zahraničia a trestu ušli /Nemsyla, Hora, Nižňanský…/- áno v prípade členov POHG možno hovoriť, že išlo o fašistických vojnových zločincov a svoj trest si zaslúžili.
• V povojnovej histórii SR boli viacerí politici, ktorí sa snažili o obnovu prvej slovenskej štátnosti /či už z exilu alebo zo Slovenska/, príp. aj o obnovu autoritatívnych praktík národného hnutia /titulovanie ako vodca, brat, či pozdravy z čias HSĽS a HG/; išlo a ide však skôr o pozérstvo ako o premyslení šírenie totalitných nedajbože fašistických, nacistických, rasistických praktík – čo ale NEZNAMENÁ, že by to demokratická SR mala tolerovať, osobitne ak obdivovatelia „fašizmu“ prechádzajú od práva na slobodu názoru k nezákonnej činnosti, agresivite voči inak zmýšľajúcim, voči príslušníkom iných rás a etník; tu treba v súlade so zákonom zakročiť.
• V súčasnej SR je pokiaľ ide o kriesenie úcty k predstaviteľom vojnového režimu prvej SR úplne iná situácia, ako napr. na Ukrajine. Kým na Ukrajine /ktorá chce byť členom EU, NATO a západnej demokracie/ sa banderovcom ako Bandera, Šuchevyč, Melnyk, Konovalec a i. organizujú štátne pohreby na uloženie ich telesných pozostatkov, stavajú pomníky, organizujú fakľové sprievody, píšu do učebníc histórie kapitoly, podľa ktorých ide o hrdinov ukrajinského boja za slobodu či pomenovávajú elitné vojenské jednotky a pod. – na Slovensku je to inak. Odstránený bol /Varín/ posledný názov ulice po J.Tisovi, protestuje sa proti sochám a tabuliam na súkromných pozemkoch. Hroby Dr.J.Tisa /symbolický, lebo telesné pozostatky J.T. sú v kanonickej hrobke na nitrianskom hrade/, prof.dr. V.Tuku, či O.Kubalu na Martinskom cintoríne v Bratislave alebo na bratislavskom cintoríne v Sl údolí /hrob A.Macha/, na Národnom cintoríne v Martine /hrob gen. Čatloša/ resp. v Trenčíne /hrob gen.Turanca/ sú verejne dostupné. Až na výnimky /spomienky na popravu prvého slovenského prezidenta Dr.J.Tisa pri jeho symbolickom hrobe na martinskom cintoríne/ sú tieto hroby skôr zabudnuté a verejnosť o nich nevie,-než aby boli zneužívané na „propagáciu fašizmu“. Aký to rozdiel oproti záujmu verejnosti o rodné domy či hroby osôb ako Mussolini, Hitler, Franco, Horthy… Symbolický hrob údajného inšpirátora /čo je samozrejme hlúposť/ slovenského „fašizmu“ Andreja Hlinku je verejne dostupný v Ružomberku /mauzóleum A.Hlinku/ a neláka žiadnych sympatizantov „slovenského fašizmu“. ..

Suma sumarum, na Slovensku je situácia s „kriesením fašizmu“ úplne ale úplne iná, než na demokratickom Západe tak obdivovanej Ukrajine. U nás nijakých fašistov nekriesime, nepropagujeme, neoslavujeme. Ba dokonca sa bojíme napísať o nich v médiách i pár apolitických historizujúcich údajov. A ak si na to niekto predsa len trúfne, je neodôvodnene označovaný za propagátora fašizmu, rasizmu, antisemitizmu a pod. – Čo je škoda. Lebo vysporiadanie sa z našim temnejším národným podvedomím si žiada, podobne ako v prípade individuálnej psychoanalýzy a psychoterapie priniesť do vecí skôr viac svetla, viac racionálneho spracovania negatív národnej histórie, než zatemňovanie a obchádzanie nepríjemných tém-či ich vytesňovanie z vedomia, akoby neexistovali.

-Strach pred diskusiou o temnejších stránkach slovenskej histórie je škodlivý. Poskytuje šancu kadejakým slovakofóbom a samozvaným demagogickým bojovníkom akože proti slovenskému fašizmu. Poskytuje im šancu, aby v záujme nepriateľov zvrchovanosti súčasnej modernej a demokratickej republiky negativizovali nielen to, čo sa negatívne posudzovať má, ale špinili celú slovenskú históriu a pľuli na všetky osobnosti, ktoré sa na formovaní a zdokonaľovaní idey slovenskej štátnosti podieľali.

-Nedovoľme im to, priatelia. Nebojme sa diskutovať o slovenskej histórii objektívne, bez zneužívania na aktuálne politické potreby. Lebo napriek všetkému patria Slováci vďaka svojej histórii k tomu málu národov, ktorí iné národy nevyvražďovali, nezotročovali, nevykorisťovali, masovo a systematicky -neokrádali. – Áno, taká je historická pravda o nás Slovákoch. Nebojme sa. Buďme na ňu hrdí !