denne menu

Nie nejde o žiadnu erotiku. Ide o neosobnú vecnú záležitosť. Vždy som chcel dať dohromady ľudí a peniaze, vďaka ktorým by v Bratislave vzniklo čosi ako múzeum vývinu slovenského národa a slovenskej štátnosti. Jadrom takéhoto múzea mali byť dve najväčšie traumy slovenského národa: MAĎARIZÁCIA /taktne nazývaná integráciou natio hungarica/ a ČECHIZÁCIA /taktne nazývaná integráciou jednotného národa československého/. Život ma však vždy niekam odsunul, zameral moju pozornosť inam, – takže sen o skutočne NÁRODNOM múzeu Slovákov musel na svoju realizáciu „počkať“.

No čakaniu na splnenie sna je už asi koniec. Ministerstvo kultúry SR pod vedením pseudokultúrnymi umelcami nonstop opľúvanej M. Šimkovičovej začal realizovať projekt múzea slovenského obrodenia. Tento projekt s veľkej časti spĺňa moje predstavy. Bude sídliť v historickej budove Evanjelického lýcea,-samozrejme po jej dôkladnej rekonštrukcii. Odborné tímy MK začínajú so zberom, selekciou a konceptualizáciou múzejných predmetov, ktoré sa stanú exponátmi tohto múzea.

Pozoruhodným počinom MK SR je nedávna návšteva múzea talianskeho národného obrodenia resp. zjednocovania talianskeho národa. Slovenskí odborníci sa v talianskom Turíne dosť podrobne oboznámili s koncepciou tohto múzea, získali mnoho inšpirácií a nadviazali už teraz medzi exitujúcim talianskym múzeom a budúcim slovenským múzeom podnetnú medzinárodnú spoluprácu.

Poviete si, načo je dobré takéto múzeum. Veď tu predsa máme SNM s ústredím sídliacom na Vajanského nábreží /mimochodom, pred múzeom nie je socha Vajanského ale plastika venovaná Masarykovi, teda človeku neuznávajúcemu svojbytnú existenciu slovenského národa…/. Áno, toto múzeum, pôvodne postavené ako „zemedelské“ múzeum, má aj isté expozície, prezentujúce okrajovo aj témy slovenskej národnej histórie. Väčšina expozícií je však koncipovaná prírodovedne, paleontologicky, antropologicky príp. archeologicky.

Deti zo slovenských škôl sa tam síce oboznámia s minerálmi, so kvetenou a faunou Slovenska, no o histórii Slovákov a rôznych podobách ich štátnosti sa veľa nedozvedia. Momentálne sú im v HLAVNOM MESTE SLOVENSKA ponúkané historické udalosti, tvoriace iba kontext v akom Slováci v minulosti žili – napr. každoročné hry na korunovácie uhorských kráľov, atraktívne skôr kostýmami a hercami. Samozrejme, ľudí to priťahuje, tak ako ich priťahujú rôzne pouličné karnevaly a maškarné plesy. -S dejinami slovenskosti to ale nemá takmer nič spoločné.

Cieľom múzea obrodenia slovenského národa /a toho čo mu kliesnilo cestu resp. toho, do čoho to potom v 20. storočí vyústilo/ je KONEČNE nájsť pre školopovinné deti ale aj pred mládež a stárež spontánne sa zaujímajúcu o dejiny vlastného národa a vlastného štátu, priestor na aktívnu a názornú edukáciu. /Ideálne potom nájsť aj priestor na výchovu k národnej hrdosti/. Tak, ako zaznelo v diskusiách so skúsenejšími talianskymi múzejníkmi obrodenectva, múzeum by malo byť akýmsi LABORATÓRIOM na pozorovanie vývoja nášho národa.

V SR je v súčasnosti mnoho múzeí, venovaných najmä dejinám rôznych regionov, hradov, šľachtických /v drvivej väčšine neslovenských/ rodov, resp. venovaných utváraniu prírody a krajiny, prípadne múzeum etnografie v Martine. Martinské múzeum má síce tiež označenie „národné“, no s konceptom národovectva, vývoja slovenskosti a štátnosti nemá veľa spoločné.

Z historických tém sme tu mali resp. ešte stále máme dva typy múzeí, venované osudom ľudí, čo na súčasnom území SR žili a pracovali. Prvým typom je martinské literárne múzeum, múzeum MS/, krajanské múzeum a múzeum zahraničných Slovákov resp. múzeum slovenského vysťahovalectva na východnom Slovensku a múzeum holokaustu. Múzeá prvého typu v Martine a múzeum Kasigarda popisujú ťažké obdobie života našich predkov, ktoré mnohí riešili odchodom za more – a následne nevyhnutným odnárodnením.

Druhé múzeum je tak trochu múzeom slovenskej národnej hanby- Venuje sa totiž fatálnej skrivodlivosti voči židovskej menšine, ktorá tu s nami istý čas žila. Oba typy múzeí sú dôležité /aj keď to prvé sa zrejme stane súčasťou konceptu múzea obrodenia Slovákov/ – no upriamujú pozornosť skôr na negatívne stránky nášho vývoja. Pozitívna prezentácia toho, ako sa vyvíjali Slováci, aké predstavy a formy mala ich slovenskosť a štátnosť, však slovenskej verejnosti, – najmä deťom a mládeži chýbala. Je chvályhodné, že priam škodlivú absenciu chce súčasné vedenie ministerstva kultúry odstrániť. No veď kto by to mal urobiť, ak nie súčasná pro-národná vláda a kedy- ak nie teraz, keď má na to aké-také inštrumentárium.

Nezanedbateľnou vecou je, že sa MK SR pousiluje múzeum vybudovať a otvoriť ešte počas funkčného obdobia dnešnej Ficovej vlády. Verme, že sa mu to podarí a že príp. progresívnoliberálna vláda nebude môcť projekt múzea obrodenia slovenského národa zastaviť. Jediné, čo by potom mohla urobiť, je zavrieť múzeum, ktoré už funguje. Nazdám sa, že až takí protislovenskí darebáci Šimečka, Grohling, Matovič … predsa len nie sú. Respektíve, že ísť až takto veľmi proti Slovákom by sa asi hanbili. – Nuž ale ktovie. Z Matoviča, Šimečku a Grohlinga totiž všetko vystane…

PS: Ďakujem Ministerstvu kultúry aj zato, že sa po mojom poslednom blogu o Hudákovom paškvile Skúška sirén, vysielanom na STVR možno prihovorilo u GR Flašíkovej, aby v SRo začali zmeny. Zmeny totiž začali, GR Flašíková odvolala V.Štofaníka z postu šéfa rozhlasovej zložky STVR a prechodne sama osobne prebrala jeho právomoci. Dúfajme, že očista verejnoprávneho rozhlasu od Šimečkových protivládnych propagandistov bude rýchla a dôsledná.