denne menu

Pri hľadaní vinníka na ten či onen neduh súčasného Slovenska opoziční politici z PS, SaS, OlaNO ba i z KDH s obľubou argumentujú, že za všetkými biedami SR bol a je Fico. Fico podľa týchto pro-západných pravicových viťúzov tu vraj vládne už 3 x 4 + 1,5 roka, teda spolu 13. a pol roka. Fico mal vraj teda už dosť času, aby postavil všetky sľúbené i nesľúbení diaľnice, vystaval desiatky nových nemocníc s dobre platenými lekármi a sestrami ba dokonca v dostatočnom počte. Fico mohol zvýšiť platy učiteľov na úroveň, akú majú napr. v Škandinávii, mohol vybudovať desiatky slovenských Harvardov či Silikonských údolí, mohol Slovákom zabezpečiť švajčiarske dôchodky, lyžiarske strediská ako v Rakúsku…mohol, mohol, mohol…mohol azda už aj poslať slovenskú raketu so slovenským kozmonautom kamsi na Mars či na Venušu…

Na druhej strane, vraj sú trochu /ale naozaj iba trochu/ vinovaté sú za stav na Slovensku aj prozápadné, pravicové, konzervatívno-liberálne strany. Chybička sa tu a tam „vloudila“ i do 8 ročnej práce Dzurindu ale to iba preto, lebo vládol z SDĽ, resp. aj do 2 ročnej práce Radičovej, ale to len preto, že jej nedalo solídnejšie pracovať momentálne veľmi očierňované škaredé kačiatko pravice, – Richard Sulík. Sulík to bol, kto nedržal vládny balónik a občasné malé nedostatky neskôr vniesol i do 3,5 ročnej práce Matoviča, Hegera a Ódora. Kebyže nie tých malých zaváhaní Sulíka a spol,, tak si tu žijeme ako v raji.

Priatelia všimli ste si, že sumy rokov, počas ktorých tu v SR vládli prozápadní pravičiari a proslovenskí ľavičiari sú takmer rovnaké. Jedna i druhá partia gazdovala na Slovensku po 13,5 roka. Áno, priatelia, pokiaľ ide o hľadanie vinníkov súčasnej slovenskej mizérie, je to u nás 13,5 ku 13,5, je to teda „fifty-fifty“.

Zaujímavé, že túto jednoduchú aritmetiku zodpovednosti za škody v SR si u nás poriadne nikto nevšíma. Nevšímajú si ju diskutéri zo Smeru, tobôž potom z Hlasu či SNS. Ba mimo ohniska pozornosti je to aj u inak výborne dejinne zorientovaný R.Fica. Čudné.

A tak voľné pole pôsobnosti dostávajú táraji typu Grohlinga, Šimečku, Šipoša, Mešterovej, Mikloška…V mienkotvorných diskusiách /spolu s antificovsky orientovanými moderátormi/ svorne tvrdia, že tu „v posledných 19 rokoch“ vládol ten „zlosyn“ mafián a korupčník Fico. No áno, trochu tu vládli aj Radičová, Matovič, Heger a Odor, no to bolo zanedbateľné, krátke obdobie sotva 5 a pol roka. Za takýto krátky čas sa nedali zločiny Fica a spol. ani len odhaliť, nieto ešte potrestať a napraviť. -Vraj veru tak, -bohužiaľ.

Grohling sa vo svojej vreckovej encyklopédii novších dejín Slovenska odráža, ktovie prečo, od dátumu nástupu prvej Ficovej vlády. Účel síce svätí prostriedky ale takéto rátanie času je veľmi veľká a podlo účelová lož. Chronológiu určitých historických procesov nemôžeme začať a ukončiť tam, kde sa to práve nám najlepšie hodí. Chronológia histórie sa nesmie opierať o náhodnosť tobôž o svojvôľu. Etapizácia vývoja spoločnosti musí vyjsť z kritických momentov zvratu v ekonomike, v spoločenských vzťahoch či v politických konšteláciách štátu. Takýmito kritickými momentami boli v novších slovenských dejinách prevrat v 1989, obnova samostatnej slovenskej štátnosti, nástup a koniec tzv. mečiarizmu /obdobia, v ktorom si slovenský štát hľadal svoje geopolitické ukotvenie/.

Voľbami v 1998 sa v SR začína nová éra, ktorá s istými nuansami trvá dodnes. Ľudia /pod vplyvom prozápadných médií/ sa v 1998 rozhodli pre prozápadné tzv. euroatlantické smerovanie SR. Hoci Mečiarovo HZDS v 1998 vyhralo voľby, nenašlo nikoho, kto by s ním bol ochotný pokračovať v samostatnej maximálne nezávislej štátnosti. Väčšina voličov dala hlas stranám, ktoré okrem nenávisti k otcovi národa Mečiarovi spájala /dnes vieme , že naivná/ viera v slovenské svetlé zajtrajšky-pravda, len ak sa poslušne zaradí do košiara NATO a EU.

Súčasťou antimečiarovského euroatlantického košiara bol v 1998 aj mladý esdéelák R.Fico. Pamätníci si spomínajú ako ohnivo tesne pred voľbami rečnil na obranu Markízy. /Tej Markízy, ktorá mu dnes nevie prísť na slušné meno- a on jej tiež/.

Nech je tak či tak, v roku 1998 začala na Slovensku nová éra. Dzurindovu vládu vtedy podporovali aj niektorí poslanci NRSR, čo sú dnes poslancami za KDH, PS, SaS…, teda medzi Dzurindovou vládnou koalíciou z 1998 a dnešnou opozíciou PS/KDH/SaS je nielen ideová ale aj istá personálna kontinuita. Smelo môžeme uzavrieť, že dve Dzurindove vlády, vláda Radičovej a vlády Matoviča, Hegera a Odora sú nielen ideovo podobné /zložené s prozápadných kresťanských konzervatívcov, extrémnych liberálov a pravicových progresivistov/ ale tvoria ich i ľudia spríbuznení rovnakou „krvnou“ skupinou. Či genetickou haploskupinou.

Je jasné, že jedno-jednoznačne možno za chronologický bod, z ktorého musíme vyjsť pri hodnotení plusov a mínusov vládnutia súčasnej opozície a súčasnej koalície, určiť rok 1998. V období, ktoré po nástupe dzurindizmu nastalo, treba vidieť zárodky mnohých našich súčasných hospodárskych, spoločenských, politických a bezpečnostných problémov.

S Dzurindom začal nástup západných tzv.“ investorov“ t,j, kapitalistov-vykorisťovateľov, ktorí v SR skupovali za fajku močky všetko čo sa len dalo: železiarne, plynárne, elektrárne, telekomunikácie, chemický a strojársky priemysel, latifundie, no najmä banky a poisťovne. S nástupom dzurindizmu sa začala „reforma“ /v skutočnosti divá privatizácia/ zdravotníctva, dopravy, čiastočne i školstva,vedy a výskumu, vodárenstva, printových a elektronických médií, maloobchodu a veľkoobchodu. Z mečiarovského zákazu privatizácie prirodzených monopolov zostal iba zúfalý zdrap papiera.

Slovensko po vzore veľkého Miklošovho ekonomického guru Klausa začalo veriť neomylnej ruke voľného trhu. V každom odvetví, vždy a všade. Fígeľ ako hlavný vyjednávač vstupu SR do EU vyrokoval fatálne podmienky rozvoja slovenského poľnohospodárstva, fungovania atómovej energetiky, bankovníctva, hutníctva, ekológie, obchodu, dopravy a pod. Vyjednal jedny okovy za druhými, jednu limitácie samostatnej slovenskej legislatívy za druhou.

Národ si pod gigantickým tlakom médií a po odporúčaní vtedy ešte naivného vodcu ľavice R.Fica sám sebe zvolil svojich urodzených pánov bruselských. Tí, čo sa opovážili byť proti, boli buď marginalizovaní alebo označení za opilcov a bláznov /Ján Slota…/.

Nech je akokoľvek, rok 1998 je pre naše súčasné rozpoloženie osudový. Tu sme sa sami rozhodli, kam pôjdeme. A ako sme sa rozhodli, tak aj ideme. Niekedy svojmu smutnému osudu bežíme oproti /vlády Dzurindu, Radičovej, Matoviča, Hegera a Odora/, inokedy sa pokúšame strečkovať /tri koaličné a jedna samostatná vláda Smeru/. No Západ vie, ako narábať s opratami a bičom, vie strečkujúceho Fica a spol. napokon vždy „umravniť.“

Voči našim vládam po 1998 však treba byť spravodlivý. To, čo sa za vlád Dzurindu a počas krátkeho extempore Radičovej pokakalo a čo vlády Matoviča, Hegera a Odora úplne po…rali, to sú také „chybičky“ krásy, aké by azda trochu „poriešila“ len minimálne 8-ročná nepretržitá a samostatná vláda ľavice.

Kúpení prozápadní experti, politici a novinári však hudú Slovákom do ucha čosi úplne odlišné. A tak mi nezostáva iné, ako byť zlým prorokom. Vláda národnej obety v najbližších voľbách narazí na dočasne ohlúpnutý národ. Na nedajbože ešte viac ohlúpnutý národ ako v 2020.

Smutná epocha histórie Slovákov, začatá v 1998 bude pokračovať. Kam to bude viesť ? Neprezradím, ale ak budeme nacionálne pasívni, tak sa dostaneme presne tam, kde nás západný veľkokapitál-pardon západní „investori“ budú chcieť mať. Kde ? Možno tam, kde sa Jakubisko pozdravil „vitajte v pekle, priatelia !“

-A možno bude všetko inak. Možno sa stane zázrak, Slováci tie blesky a hromy zastavia, oni sa stratia a Slováci predsa len ožijú.