denne menu

“ Oskar Rózsa sa narodil v rodine speváčky Evy Bihariovej a hudobníka Juraja Rózsu. Absolvoval orchestrálne dirigovanie na bratislavskom konzervatóriu a rovnaký odbor na VŠMU v Bratislave u prof. Zdeňka Bílka…Študoval kompozíciu filmovej hudby na Berkley College of Music v Bostone …a štúdium kompozície u prof. Amanda Qualliotina.

Ako hudobník…a producent sa podieľal asi na 50 albumoch rôznych umelcov. Spolupracoval s Dežom Ursínym, Richardom Mullerom, Jarom Filipom, Mariánom Vargom, Janou Kirshcnerovou, Čistými tvarmi, Ivanom Táslerom a ďalšími….Niekoľko rokov účinkoval v triu Šeban-Rózsa-Buntaj /ASH Band/. Bol zakladateľom skupiny Free Faces a Barflies…Projekt improvizovanej hudby „Oskar Rozsa sextet“ mu vyšiel na CD. Napísal hudbu k niekoľkým divadelným predstaveniam a filmom…Pôsobí ako hosťujúci dirigent „Komorných sólistov Bratislava“.

Oskar Rózsa je univerzálny hudobník, ktorý nemá problém prispôsobiť sa rôznym štýlom.“ /wikipédia/. Kandidoval na Krištálové krídlo za hudobnú tvorbu.

Oskar Rózsa má 51,5 roka. Ako adolescent, študent konzervatória podľahol tlaku spolužiakov, najmä M.Brezovského a experimentoval s drogami. Spolu s inými spolužiakmi bol kvôli drogám zatknutý políciou. Nebol však za to odsúdený, lebo s drogami neobchodoval. Toto extempore, o ktorom sám dobrovoľne médiá informoval v jednom interview v 2018 dnes vyťahujú proti nemu tí, čo v ňom kvôli spolupráci s nenávideným MK SR vidia úhlavného nepriateľa.

Bohužiaľ, konzervatórium, „šupka“ , VŠMU a VŠVU bola /možno aj dodnes je/ drogami dosť nakazená. Svoje by o tom mohla povedať Studenková, Varga, Cinkota, Durkáč…a i. Tak ako Rózsa väčšina umelcov s drogami iba istý čas experimentovala a dnes s nimi už nič nemá.

Závislosť na návykových látkach mal aj bývalý prezident Č-SFR, dramatik a tzv. „disident“ Václav Havel. O pozadí jeho fešáckeho disidentovania napísal knihu známy publicista Gustav Murín. V knihe sa píše aj o jeho zvykov, návykoch a zlozvykoch. A zďaleka to nebola iba závislosť na nikotíne a alkohole.

Voči Václavovi Havlovi má veľké výhrady národniarsky orientovaná časť slovenskej verejnosti. Nejde pritom iba o jeho čudný spôsob odstrčenia A.Dubčeka z postu prezidenta, o jeho úlohu pri umelo zrýchlenej likvidácii zbrojárstva na Slovensku, či o jeho podporu tzv.“humanitárneho“ bombardovania bratského Srbska. Najväčšou výhradou je jeho anachronické čechoslováctvo, nedemokratické praktiky proti národnoemancipačnému hnutiu Slovákov a ich úsiliu v boji za obnovu samostatnej slovenskej štátnosti.

O Havlovi sa po „revolúcii“ písali ódy ako o veľkom „svetovom“ dramatikovi. Nuž čosi ako divadelné hry skutočne vytvoril. Ja som sa pokúsil dve takéto hry divácky absolvovať, -jednu prostredníctvom televízie, druhú v divadle. V divadle som vydržal len s veľkým sebazaprením a dramatický kus v televízii som, priznám sa, nedokázal dopozerať. Neviem, aký je osud Havlových divadelných hier v zahraničí. No viem, že sa aj v Česku dnes hrajú Havlove hry iba veľmi sporadicky. Nobelov výbor ich ignoruje a dramaturgovia dôležitých divadelných scén ho už ani nepoznajú.

Čím obohatili našu kultúru títo dvaja umelci a závisláci ? Havel zostáva v povedomí veľkej časti Slovákov ako politik, ktorý na rozdiel od prezidenta Klausa Slovákom nedožičil ani takú samozrejmosť ako je vlastný štát. Zostali po ňom nikotínové a alkoholické historky o ktorých svedčia aj jeho lekárske diagnózy. To, že bol umelec-dramatik vedia iba deti, ktoré sa o ňom dodnes musia učiť na základnej škole.

Rózsa na rozdiel od Havla mal s návykovými látkami iba epizodickú skúsenosť. Slováci sa s jeho umením oboznamujú prostredníctvom jeho vlastných hudobných prezentácií, hudobných nosičov svojich i hudobných nosičov Deža Ursínyho, Mariána Vargu, Jara Filipa, Richarda Mullera, Jany Kirschnerovej, Ivana Táslera a spol. V poslednom čase sa jeho životný príbeh spolitizoval. Dovolil si totiž spolupracovať s MK SR. S tým MK, ktoré nenávidia slniečkári, mimochodom známi aj svojim tolerantným vzťahom k drogám a ai. návykovým látkam. Samozrejme, iba vtedy, keď ide o ľudí so správnym progresívno-liberálnym zafarbením.

Ako dnes vyzerá porovnanie Havel-Rózsa ? Havel sa bez pochybností významne zapísal do našej národnej histórie. Či pozitívne alebo negatívne, na to sa názory Slovákov veľmi rôznia. Havel ako umelec-dramatik, to je však už pomaly zabudnutá kapitola jeho života. A pokiaľ ide o konzum návykových látok, Havel naň , bohužiaľ, predčasne zomrel.

Rózsa nebol a nie je politik. Ako figúrku v politickom boji ho použili iní-tí, ktorým sa nepáči jeho pro-slovenská spoločensko-umelecká angažovanosť. Rózsa ako umelec-hudobník, to je však dodnes významná a prínosná kapitola jeho života. A pokiaľ ide o konzum návykových látok, ide o vyše tridsať rokov starý hriech jeho mladosti, ktorý našťastie v neskoršom veku nemal pokračovanie.

Dezinformátori a hejteri budú samozrejme tvrdiť niečo iné. Budú s jazykom vyplazeným od únavy štvať ako besní psi proti umelcovi, ktorý si dovolil monumentalizovať jeden zo symbolov slovenskej štátnosti-hymnu SR. Budú servilne vrtieť chvostom pri akejkoľvek zmienke o „hrdinovi sametovej revolúcie“ , lebo on poslušne splnil zadanie od sorosovcov a ostatných architektov svetlých progresívno-liberálnych zajtrajškov.

Nevšímajme si ich. Trochu upravené staré známe príslovie nás učí, že uslintaní psi bruselských pánov darmo brešú, karavána slovenského národa aj tak ide ďalej.