denne menu

Tradičným mýtom slovenskej politiky je mýtus o nadstraníckom, nezávislom prezidentovi, ktorý by mal byť „prezidentom všetkých“. Ktovie, odkiaľ sa k nám tento nezmysel dostal, lebo nič nie je tak vzdialené skutočnej realite ako „nadstranícky prezident“. Ani vo svete a ani u nás na Slovensku.

Zo zahraničia sa k nám tento nezmysel ťažko dostal, pretože napr. americký prezident Biden je stranícky prezident nominovaný do volieb Demokratickou stranou, francúzsky prezident Macron je stranícky prezident nominovaný centristickou Alianciou Spolu, ruský prezident Putin je do volieb nominovaný stranou Jednotné Rusko, atď., atď. Na Slovensku sme mali 5 prezidentov, – okrem jedného /Kisku/ to boli všetko stranícki prezidenti, nominovaní /Kováč, Schuster, Gašparovič/ alebo podporovaní /Čaputová/ stranami prípadne neformálnym spojenectvom MVO /Kiska/.

V praxi ani jeden slovenský prezident nebol prezidentom všetkých či prezidentom nezávislým na politických štruktúrach. Naši prezidenti -až na jedného -Gašparoviča, bol prevažne vo väčšej-menšej miere proti vláde opozične naladení. Kováč bol síce pôvodne provládny, no dosť rýchlo vládu „zradil“ a stal sa tvárou až militantnej opozície. Schuster bol tiež pôvodne súčasťou vládneho tábora, no postupne sa tiež vyformoval ako opozičník, aj keď umiernenejší ako Kováč. Kiska a Čaputová boli vyslovene protivládnymi projektami, aj keď sa Čaputová napokon po väčšinu svojho mandátu zaradila do vládneho okruhu, vzniknutého pôvodne z opozičných subjektov.

Tak či onak, prezident je politik a politika je vždy spojená s nejakou ideologickou alebo aj praktickou straníckosťou. Prezidenta volia občania podľa hodnôt, postojov, názorov, ktoré občania berú do úvahy aj pri straníckych – parlamentných voľbách. Občania volia prezidenta podľa jeho preferovanej straníckej alebo aspoň ideovej príslušnosti. Prezident neprestáva byť stranícky profilovaný ani počas výkonu svojho mandátu. Nemôže byť „nezávislý“. Opierať sa ideovo alebo mocensky o isté politické štruktúry je pohodlnejšie. Nútia ho k tomu aj jeho pôvodní voliči. Ak by im nevyhovel a v hodnotových rozhodnutiach sa príliš od svojich voličov odpútal, stal by sa „zradcom“ a veľmi veľmi ťažko by sa mu podarilo zmobilizovať nový elektorát, aby bol zvolený aj na ďalšie obdobie. Prezident nemôže byť prezidentom všetkých. Pekne to včera povedal český exprezident Zeman – Pellegrini nemôže byť prezidentom všetkých, lebo to by potom bol aj prezidentom vraha Cintulu a ľudí, čo ho k jeho činu inšpirovali a čo ho viac-či menej potajme schvaľujú.

Mnohí tí, čo dnes šermujú s požiadavkou nadstraníckosti, nezávislosti a absolútnej akceptovanosti všetkých požiadaviek rozličných často protichodne zameraných zložiek slovenskej spoločnosti nekonajú s čestnými úmyslami. Zákerne formujú v ľuďoch nesplniteľné očakávania. Prečo ? Samozrejme preto, aby potom, keď to prezident nebude napĺňať, napádali ho z vierolomnosti, falošnosti, z toho, že im vo voľbách klamal, len aby ho zvolili. Už sa teším na kverulantov, ktorí za pár dní začnú poľovať na všetko, čo podľa nich Pellegrini urobil inak, ako tvrdil pri voľbách. Už sa teším, ako bude pár rypákov na internete vyhľadávať a z kontextu vytrhávať kadejaké jeho rozporné výroky a ako sa bude priživovať na istých pochopiteľných odchýlkach medzi slovami a činmi. Na Slovensku je veľa rypákov, čo si vlastné narušené sebavedomie budujú tým , že lovia chyby druhých. No čo už, aj my Slováci sme rôzni. Nielen v dobrom, ale aj v zlom.

Aký by teda mal byť slovenský prezident ? Podľa mňa taký normálny, žiaden chrapuň, ale ani žiaden poloboh. Očakávania voči nemu by mali byť realistické, splniteľné. Nepožadujme nadstraníckosť, -postačí ak sa nebude angažovať v straníckom živote. Nepožadujme nezávislosť, postačí ak jeho závislosť nebude extrémne jednostranná, nerešpektujúca iné politické pohľady, urážajúca dobré úmysly oponentov. Nepožadujme, aby to bol prezident pre všetkých-postačí, ak to bude akceptovaný prezident pre väčšinu obyvateľov.

Pellegrini nemôže byť a ani nebude nadstranícky, nezávislý prezident všetkých občanov. Nečakajme to od neho. Postačí, ak budeme od neho očakávať dôsledné plnenie jeho práv a povinností, dodržiavanie zákona a rovnakého metra pre všetkých občanov /bez ohľadu na to, do akého politického tábora patria/. Prezident musí svojich zhruba 20 ústavných kompetencií využívať, aby zabránil nezákonnostiam /napr. zneužívaniu súdnej a výkonnej moci proti opozícii/, aby napomáhal všetkému, čo posilňuje ekonomiku, rozširuje sociálne istoty, posilňuje štát, súdržnosť národa, súdržnosť rodín a zdravý osobnostný vývoj ich členov. Prezident harmonizátor, prezident upokojovač, prezident, ktorý by /často len z márnomyseľnosti/ nehádzal zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci polená pod nohy, prezident ako tichá autorita – to by mohli byť realistické požiadavky na Petra Pellegriniho. To by mohli byť kritériá, podľa ktorých by sme po 5 rokoch mohli spravodlivo posúdiť jeho kvality a jeho zásluhy pri rozvoji Slovenskej republiky.