denne menu

Včera bola v Lipanoch-Rožkovciach okr. Sabinov malá slávnosť. Maďarskí aktivisti tam /niektorí v uniformách husárov resp. honvédov/ znovuodhalili pomník asi 200 Uhrom, ktorí pred 175 rokmi pri Sabinove padli v rámci boja Budapešti proti Viedni a proti rakúskym cisárom pozvaným ruským kozákom.

Inštruovaní Orbánom sa maďarskí rečníci zmienili včera aj o tom, že medzi cca 2500 uhorskými gardistami, ktorí sa bojov zúčastnili neboli iba etnickí Maďari, ale aj dobrovoľníci z Poľska a mnohí miestni Šarišania resp. „Slováci“. Maďarskí rečníci urobili zo slávnosti oslavu 175-ročného maďarsko-poľsko-šarišského /pardon slovenského/ bratstva v zbrani. Trochu zveličené, ale čosi na tom bude. Ibaže z inou interpretáciou, než to podali maďarské a naše médiá…

Účasť príslušníkov slovenského etnika v radoch maďarských národných gárd v 1848-1849 bola nepopierateľná a dosť početná. V národnej garde, ktorá bojovala pri Lipanoch-Rožkovciach bola možno väčšina etnicky slovenských Uhrov-veď išlo o územie Šariša s nízkym počtom Maďarov a tak masu gardistov museli tvoriť „Slováci“.

No a sme pri koreni veci. Pri otázke čo to boli za Slováci, keď pred účasťou v súbežne už existujúcom vojsku „hurbanovcov“ uprednostnili účasť v nepriateľskom maďarskom vojsku ? V 1848-1849 podniklo slovenské národné „vojsko“ SNR Štúra, Hurbana a Hodžu tri výpravy po Slovensku. Cieľom bolo čistiť slovenské etnické územie od honvédov a verbovať do hurbanovského vojska roduverných Slovákov. Dve z takýchto výprav pôsobili aj na území Šariša-od Sabinova po Prešov. /Dosiahli Spiš, Gemer, Abov, Košice…/. Napriek plamenným výzvam štúrovcov sa podarilo do slovenského vojska zlanáriť maximálne 1500 mužov, prevažne luteránov z Myjavy, Turca a Liptova. Bohužiaľ, stovky rokov vtĺkaná povinnosť milovať Hungáriu viac ako čokoľvek iné bola silnejšia než nejaká novoobjavená láska ku svojej slovenskosti. A tak Slováci bojovali, – podľa dobových prameňov mimoriadne hrdinsky, na strane Uhorska, v záujme Maďarov a proti odkazu krvi svojich slovenských predkov.

Slováci dlho nemali svoj štát. Osudom etník bez štátnosti je o.i. aj bojovať za cudzie záujmy. Za cudzie monarchie, za cudzie vlády. Tak to bolo /a je ?/ aj so Slovákmi. Slováci dávno pred 1848-9 bojovali za cudzie monarchie. A bojovali veľmi hrdinsky. Nie je to fráza, svedčia o tom vojenské úspechy, ktoré dosiahli. Spomeňme na osvieženie pamäti napríklad najstaršieho vojaka Európy Ladislava Škultétyho Gábriša, rodáka z Mojtína. Ten bojoval za Rakúsko /Máriu Teréziu/ v stovkách bitiek prakticky celý svoj život /od 12 rokov do 80-ky/. Svoje hrdinstvá, za ktoré ho osobne vyznamenávala rakúska cisárovná páchal kade tade. Napríklad aj pri výpadoch do slovanského Ruska. Gábriš bol bezpochyby hrdina, -škoda len, že na zlej strane dejín.

Približne v tom istom čase bojoval za Máriu Teréziu aj iný hrdina slovenského pôvodu. Nie práporčík, ako Gabriš ale ako rakúsky poľný maršál. Andrej Hadik, pôvodom zeman z Turca s troma tisíckami husárov dobyl Berlín. Jeho hrdinský kúsok sa dodnes spomína ako vojenský „husársky kúsok“ akému nie je páru. Bohužiaľ, aj Hadik si ostrohy slávy brúsil na Slovanoch – v Haliči a Vladimirskom kniežatstve. Aj on vinou doby prejavoval svoju odvahu a vojenský um na zlej strane,- v záujme germánskych Habsburgovcov.

Pred troma týždňami som písal o hrdinstvách a výnimočných vojenských úspechoch 17 leteckých es „Tisovej“ Slovenskej armády. V Nemecku ale aj v USA obdivovaný pilot Režnák zostreľoval počas 2.sv.vojny jedno nepriateľské lietadlo za druhým /spolu skoro 40/. Bohužiaľ, tými nepriateľmi mu boli najmä sovietski a anglo-americkí piloti. Takže po vojne nežal slávu ale mal čo robiť, aby dožil svoj život normálne a nie vo väzení či nedajbože na šibenici.

V časoch druhej sv.vojny sa svojimi „hrdinskými“ kúskami zapísal do svetovej vojenskej histórie aj ďalší Slovák. Bol to bratislavský rodák Gustáv Wendrinský. Kvôli túžbe po vojenských dobrodružstvách a nenávisti voči boľševikom /vštepenej mu v rodičovskom dome ruskou chyžnou – bielogvardejkou, ktorá ho oi. naučila výborne rusky/ sa dal v 17 rokoch zlanáriť do Waffen SS. Tu sa ukázal ako činorodý a zručný. Netrvalo dlho a z vojaka sa postupne stal Hauptscharfuhrerom SS. Pôsobil najmä v 8. SS Kavalerie Division „Florian Gayer“. Wendrinský sa hlásil do každej samovražednej dobrovoľnej misie, prekvapoval neočakávanými trikmi a neštandardným prístupom. Napriek tomu nebol počas 4 rokov bojov nikdy zranený.

Do vojenskej histórie sa Wendrinský zapísal tým že so svojim jediným protitankovým kanónom zničil 41 tankov, čo je najviac počas 2.sv.vojny a počas všetkých moderných vojen vôbec. Okrem toho, keď bol jeho kanón poškodený, v boji zblízka panzerfaustami zničil ďalšie dva 2 tanky. Za tieto výsledky bol vyznamenaný o.i. Železným krížom 1.triedy a Rytierskym krížom. Wendrinského hrdinstvo malo a má iba jeden háčik- že tieto svoje odvážne kúsky páchal na tankoch a vojakoch Červenej armády. Wendrinský padol 13,marca 1945, preto už tanky neničil pri poslednej nemeckej ofenzíve v rámci 2.sv.vojny – tzv. balatonskej ofenzíve resp. „jarnom prebudení“. /Balatonská ofenzíva sa odohrala neskôr ako tá v Ardenách a Nemci na ňu použili tanky, ktoré stiahli z Arden/.

Gustáv Wendrinský má svoj hrob na Cintoríne hrdinov v Budaorsi. 150 km od svojho rodiska-Bratislavy.

Wendrinský /zvaný aj „zúrivý pes z Prešporku“/ robil svoje hrdinstvá na zlej strane histórie. Po vojne by asi zle skončil. „Našťastie“ -padol ako „hrdina“. Pri pokuse 10 tisíc maďarských a nemeckých vojakov o únik z obkľúčeného budínskeho hradu. Niektorí maďarskí nacionalisti považujú zúfalý prielom frontu – ktorý prežilo iba pár stoviek vojakov, – za „útok hrdinov“. – Smrť pri „útoku hrdinov“ – aké príznačné pre „hrdinu“ Wendrinského !

Bolo by možné takto pokračovať aj ďalej Spomeniem na záver však už iba jedného „pomýleného hrdinu“. Veliteľa nitrianskej posádky Slovenskej armády podplukovníka Jána Šmigovského. Po úspechoch na východnom fronte bol Šmigovský menovaný za veliteľa spomenutej nitrianskej posádky. Šmigovský nebol členom HSĽS, no keď ho dôstojníci slovenskej armády zapojení do príprav SNP nahovárali, aby s celou nitrianskou posádkou prešiel na stranu povstalcov, odmietol to, lebo nechcel porušiť vojenskú prísahu danú prvej Slovenskej republike. Pri postupe frontu sa ukázal ako skvelý organizátor a tak sa ako jediný slovenský dôstojník stal veliteľom frontového mesta, veliteľom Nitry a mal pod sebou nielen slovenských vojakov ale aj vojakov wehrmachtu. Po ústupe z Nitry a kapitulácii vlády SR Šmigovský evakuoval už ako civil za rodinou svojej manželky do Prahy. Tu ho zastihlo Pražské povstanie. Zoči-voči zverstvám, aké Nemci páchali na vzbúrených Pražanoch sa rozhodol vstúpiť medzi povstalcov a využiť svoje frontové skúsenosti pri riadení odporu. Za 1-2 dni sa stal de facto veliteľom pražského povstania na významných častiach mesta.

Prišiel mier a Šmigovský nebol za svoje hrdinstvo a vojenský um odmenený vyznamenaniami. Naopak-ako prvý „kolaborant“ a „zradca“ v ČSR sa postavil pred vojenský súd. Po intervencii Viliam Širokého, predsedu KSS, bol odsúdený na smrť a popravený. Široký Šmigovskému nevedel zabudnúť, že kvôli jeho nezapojeniu do SNP zostal počas bojov trčať v nitrianskej väznici. Nevedel mu zabudnúť, že vďaka nemu sa hrdinom SNP nestal on, – Široký, ale sa ním stal Šmidke a najmä G.Husák.

Byť vojenský hrdina je česť. Týka sa to však iba veľkých národov s nespochybniteľnou štátnosťou. U malých národov, akým sú aj Slováci sa prílišné vynikanie v boji nenosí. Môže byť dokonca životu nebezpečné. Platí to nielen pre národy bez štátnosti, ale aj pre národy s malou, veľmi obmedzenou štátnou suverenitou.

Tento článok venujem všetkým tým, čo by sa radi hoci aj v službách cudzích záujmov alebo v žolde NATO chceli blysnúť nejakým svojim domnelým vojenským umom a odvahou. Tým, čo by sa radi zapojili do nejakej tej dnešnej bitky za novú civilizovanú Európu. Kedy ? Nuž onedlho. Kde ? Nuž, uhádnite.